Nový Zéland – príležitosť na túru sa neodmieta
december až marec
Konečne sme prevetrali bežecké tenisky a pomaly chabnúce telá. Boli sme si zabehnúť 20 km v národnom parku. Prevýšenie bolo minimálne a náš oddychový výbeh nás viedol po pobreží nad pieskovými plážami, po chodníčkoch vysekaných v džungli a cez drevené mosty ponad zurčiace riečky.
Následne sme v spoznávaní parku pokračovali loďou, z ktorej sme vystúpili asi v jeho polovici, odkiaľ sme absolvovali 10-kilometrový trek smerom na ďalšiu zastávku našej lode. Tentoraz sme prechádzali aj cez lanový most a počasie nám doprialo okúpať sa vo vodách Tasmanského mora.
Voda bola síce chladná, no osviežujúca – to je oficiálna verzia. Tá neoficiálna je, že voda bola príšerne studená, ale keď už sme tam boli, tak sme sa omočili, lebo kúpaním sa to nazvať nedalo. Slnko však pieklo ako najaté a zase sme sa spálili.
Jeden by povedal, že sme sa už poučili, a riadne sa natreli opaľovacím krémom. Jeden by sa mýlil. Lebo sme čo? Úplne zabudli, že si treba natrieť aj chodidlá po vyzutí z tenisiek.
Pozor, jednosmerka! Mierne roztrasená...
Pláž bola panenská, zaliata slnkom a obklopená zo všetkých strán zeleňou. Dalo sa na ňu dostať len niekoľkohodinovým putovaním jediným chodníkom “vytesaným” v zalesnených kopcoch, kajakom alebo loďou. Na veľkých kameňoch nad vodou sa vyhrievali tulene. A nemyslím tým osadenstvo pláže.
Počas túry sme prvýkrát stretli Slovákov. Spoznali sme ich podľa ich namrzenosti, zazerania a nepríjemnosti. Žartujem, boli milí a pozdravili „ahoj”. Ale že ste tomu na chvíľu uverili? Hanba vám!
